Cieľom Radničkiných trhov je zviditeľniť prácu občanov so zdravotným postihnutím, ale najmä osloviť zamestnávateľov, firmy, spoločnosti, aby využili možnosť zákona, ktorý im umožňuje zamestnať príslušný počet zdravotne postihnutých občanov, prípadne zadať zákazku chráneným dielňam.

Vychádzame z toho, že práca je príležitosť pre všetkých ľudí, prináša im peniaze, rozvoj, úspech a vzťahy. Aj pre ľudí so zdravotným postihnutím je teda šancou získať nové zručnosti, schopnosti, kariérny rast a nezávislosť.

Áno. Ak je človek umiestnený v ústave, štát na neho platí viac ako 1 000 EUR mesačne. Ak pracuje, je platcom dane. Na Radničkiných trhoch už pätnásť rokov vedľa seba vystavujú pracovníci so zdravotným postihnutím z chránených dielní a klienti z domovov sociálnych služieb, ktorí sú schopní pracovať.

Je dôležité dať týmto ľuďom šancu, nediskriminovať ich. Aj oni majú právo na komunitný život, tak ako ja a ty. A komunitný život to je práca, bývanie a voľný čas, nie život v inštitúcii, kde sú viacerí na izbe, kde nemajú súkromie a sú organizovaní v aktivitách, dennom režime…

Dohovor o právach občanov so zdravotným postihnutím, ktorý SR ratifikovala, jasne formuluje právo na komunitný život, na primerané vzdelanie a zamestnanie. V zákone o službách zamestnanosti sú aktívne nástroje vo forme chránenej dielne a agentúry podporovaného zamestnávania. Práve tieto dva nástroje môžu riešiť zamestnávanie občanov so zdravotným postihnutím. Chránené dielne však len prežívajú a agentúry podporovaného zamestnávania majú problémy s fungovaním.

Dnes ich nikto nefinancuje, živoria, a pritom štát by ich mohol outsourcovať – zadať im prácu, aby vytiahli z evidencie nezamestnaných uchádzačov o zamestnanie. Miera dlhodobej nezamestnanosti je u nás najvyššia v Európskej únii, ale štát to nerieši. Neexistujú žiadne programy pre dlhodobo nezamestnaných, a pritom agentúry podporovaného zamestnávania to majú podľa zákona priamo v náplni – pomáhať zdravotne postihnutým a dlhodobo nezamestnaným zamestnať sa.

Dnes ich nikto nefinancuje, živoria, a pritom štát by ich mohol outsourcovať – zadať im prácu, aby vytiahli z evidencie nezamestnaných uchádzačov o zamestnanie. Miera dlhodobej nezamestnanosti je u nás najvyššia v Európskej únii, ale štát to nerieši. Neexistujú žiadne programy pre dlhodobo nezamestnaných, a pritom agentúry podporovaného zamestnávania to majú podľa zákona priamo v náplni – pomáhať zdravotne postihnutým a dlhodobo nezamestnaným zamestnať sa.

Chránené dielne majú na trhu práce rovnakú pozíciu ako zamestnávatelia, ktorí nezamestnávajú ľudí so zdravotným postihnutím, ale nie sú schopné týmto firmám konkurovať, či už kvalitou, alebo kvantitou ponúkaných výrobkov. Aj keď chránené dielne dosiahnu požadovanú kvalitu a kvantitu, potrebujú na to oveľa viac pracovného času, často musia rátať s väčšou práceneschopnosťou a prispôsobovaním výroby aktuálnemu stavu zdravotne postihnutých zamestnancov, čo zároveň zvyšuje cenu výrobku alebo služby. Povinné plnenie zadávania zákazky je pre chránené dielne v regiónoch s málo rozvinutým priemyslom, prípadne s malým množstvom veľkých firiem, finančne veľmi zaťažujúce, pretože manažment, ak chce zabezpečiť výrobu, je nútený vycestovať prevažne do veľkých miest. Bolo by vhodné, aby štátna správa a samospráva viac spolupracovali s chránenými dielňami, a aby im zadávanie zákaziek chráneným dielňam vyplývalo zo zákona.

Potrebujeme otvoriť diskusiu o komunitnej a nie inštitucionálnej podpore ľudí so zdravotným postihnutím. Žiť v komunite znamená mať prácu, bývanie a môcť využiť svoj voľný čas podľa vlastných záujmov a predstáv.